Za posledné dva roky, počas náborov na zdanlivo „nižšie“ pozície tím lídrov, som opakovane zažil niečo, čo ma donútilo zamyslieť sa:
Hlásia sa mi na ne senior manažéri. Ľudia s 15–20 rokmi praxe, ktorí ešte nedávno viedli veľké tímy, riadili miliónové rozpočty… a teraz, dobrovoľne, cielene, žiadajú o pozíciu o dve úrovne nižšie. Prečo?
Ich odpoveď býva prekvapivo podobná:
„Chcem spomaliť. Už nevládzem nonstop hasiť požiare. Už nechcem mať telefón pri hlave aj počas večere s rodinou.“
Tento fenomén nie je náhodný. Je to signál.
Od hrdinstva k únave: Keď leadership prestáva byť lídrovstvom
Kedysi to bolo jasné – čím vyššia pozícia, tým väčší rešpekt, plat a status. No s rastúcou zodpovednosťou prichádzali aj noci bez spánku, osobné kompromisy a pocit neustáleho nedostatku – času, energie, slobody.
- Vyhorenie už nie je výnimka, ale takmer predpoklad.
- Work-life balance je často len frázou na PowerPointe.
- Identita manažéra sa scvrkla na KPI tabuľku a inbox.
Manažéri, ktorí kedysi verili, že „to zvládnu“, dnes hovoria niečo iné:
„Zvládol som to, ale stálo ma to viac, než som čakal.“
Späť o krok – vpred o míľu
Paradoxne, títo ľudia nie sú zlomení. Práve naopak – sú silnejší než kedykoľvek predtým.
Ich rozhodnutie ustúpiť nie je prehra, ale prehodnotenie toho, čo znamená úspech.
- Mnohí z nich hľadajú menší tím, ale väčší dopad.
- Nehľadajú „power“, ale pokoj.
- Nechcú len viesť iných, chcú opäť žiť seba.
Pre niekoho je úspech nová funkcia.
Pre iného je to možnosť každé ráno odniesť deti do školy a večer vypnúť mobil – bez výčitiek.
Udržateľný manažment nie je výhoda. Je to podmienka prežitia.
Firmy, ktoré si to uvedomili, začali konať:
- Zavádzajú flexibilitu – nie ako benefit, ale ako normu.
- Prepájajú well-being s výkonom – lebo vedia, že jedno bez druhého nefunguje.
- Budujú odolné tímy, nie len „výkonnostné jednotky“.
Udržateľný manažment nie je o tom, že pracujeme menej. Je o tom, že žijeme múdrejšie, a že biznis stojí na zdravých ľuďoch, nie na ich vyčerpaní.
Otázka, ktorú si musí položiť každá firma
Dnes sa nehrá len o čísla v reporte.
Hrá sa o dôveru, energiu a zmysel – ktoré si ľudia berú z práce domov.
Otázka teda nie je, či si to môžeme dovoliť.
Otázka znie: Čo nás to stojí, keď sa o svojich ľudí nestaráme?
Ak chceme budovať firmy, ktoré prežijú ďalšie dekády, musíme prestať spotrebúvať svojich manažérov ako toner do tlačiarne.
Investícia do ľudí – do ich rovnováhy, duševného zdravia, slobody a dôvery – nie je luxus.
Je to jediný spôsob, ako môže byť náš biznis skutočne udržateľný.
